Pašie o 15:00

– svätá omša o 10:15
– vystúpenie Stonožky v hale o 11:30 s programom Lesola na privítanie jari a rozlúčenie so zimou

Stretnutie Slovákov sa uskutoční v sobotu 8. februára 2014 v priestoroch veľvyslanectva SR v Canberre, 47 Culgoa Circuit, 0′ Malley, od 11.00 hod. do 14.00 hod. a pre záujemcov a vytrvalcov bude pokračovať od 14.00 hod. v rámci Národneho multikulturného festivalu ACT.

Čítania:  Izaiáš 7:10-14. Žalmy 24:1-6.Rimania 1:1-7. Matúš 1:18-24

V centre všetkých aktivít čo krúžia naokolo v týchto posledných predvianočných dňoch naša Cirkev chce sa uistiť, že nezabúdame na skutočný význam týchto veľkých kresťanských sviatkov.

Vianoce sú výročím narodenia Ježiša Krista, je to deň, kedy slávime sv. omšou  Kristovo narodenie.

Pripravení  sme k vzájomnej výmene darčekov, je to čas ktorý trávime s rodinou a priateľmi – to všetko je dobrá vec, je to aj vhodný spôsob ako oslavovať. Výmena darčekov nám pripomína, že na Vianoce nám Boh dal svoj najväčší dar – naše spasenie.

Stráviť čas v kruhu rodiny nám pripomína, že výsledkom toho daru bolo naše spasenie, ktoré obsahuje naše prijatie do Božej rodiny cez milosť,  ktorú sme obdržali pri krste.

Toto je srdce Vianoc. Srdce toho o čom Vianoce vlastne sú. Nie je to však iba niečo, čo sa prihodilo len tak, z ničoho nič v minulosti.

Skrz Cirkev a sviatosti Kristus pretrváva s jeho rodinou cez celú historiu. V istom vyzname každá sv. omša je nový Betlehem, nový príchod Krista medzi nás. A každodenne obnovuje svoje pozvanie pre nás, to pozvanie, čo priniesol so sebou, keď prišiel v tú prvú vianočnú noc na zem.

Čo je to za pozvanie? Sv. Pavol ho v druhom čítaní dobre opísal. Napísal, že Kresťan je niekto, kto je „pozvaný patriť Ježišovi Kristovi“ a nazývaný zbožným. Kristus prichádza na Vianoce, ale neprichádza pasívne, prichádza nás zachrániť, volá nás vystúpiť z nášho sebeckého života do  života  ktorého centrom je on.

To je to, čo znamená patriť Ježišovi Kristovi a byť pobožným. A to je presne to, k čomu sme všetci pozývaní. Sme pozývaní  skrz našu zbožnosť poskytnúť pomoc našim blížnym. To je presne to, čo Ježiš urobil: On prejavil Božiu lásku k nám svojou službou iným a napokon absolútnou obetou svojho života pre nás. To je skutočná láska!

Takýto je Boh v ktorého veríme. Ježiš Kristus je Boh prichádzajúci k našej záchrane. Boh, ktorý nás nikdy neopustí, ktorý ochotne opustil svoj tron na nebesiach a prichádza aby trpel za nás v tomto odpadlom a hriešnom svete – to všetko len preto, že strata nášho priateľstva sa mu zdala byť neznesiteľná.

Boh je náš Otec – perfektný Otec, na ktorého sa môžeme vždy spoľahnúť. Vianoce nám to pripomínajú. Je to splnenie všetkých jeho sľubov. V tomto ročnom období by teda naše srdcia mali byť zvlášť plné vďačnosťou. A ako najlepšie vyjadriť túto vďačnosť?

Kráčaním v Ježišových šľapajách. Boh dodržal svoj sľub k nám, tak obnovme náš záväzok a dodržme svoje sľuby jemu aj my.

Tieto sľuby sme urobili pri našom krste – ak sme boli vtedy príliš mladí, urobili to za nás naši rodičia, alebo krstní rodičia. Pri našej birmovke sme si ich už slobodne a vedome obnovili.

Sľúbili sme zbaviť sa zla, hriechu a pokušení diabla. Sľúbili sme nasledovať Krista v našom každodennom živote, najmä dodržiavať dve najhlavnejšie prikázania – milovať z celého srdca svojho Boha a blížneho ako seba samého. Tiež sme sľúbili so všetkými od Boha nám danými schopnosťami podporovať poslanie Cirkvi – priniesť Kristovo učenie aj tým, ktorí ho doteraz neprijali.

V krátkosti  –  sľúbili sme vyhýbať sa zlu, konať iba dobro a budovať Cirkev.

Boh dúfa, že sa silne budeme snažiť svoje sľuby aj splniť – nielen ako povinnosť, ale že sú chodníčkom ku  skutočnému pochopeniu a ku šťastiu, k hlbšiemu priateľstvu s Kristom.

Súčasne však, Boh vie, že nám nie je možné splniť tieto sľuby ak sa spoliehame len na svoje vlastné ľudské sily. Ak však vo svojej snahe vydržíme, uisťuje nás, že naše úsilie prinesie aj ovocie. To je jeho trvalý prísľub, ktorý dnes opäť obnovuje vo sv. omši. A tak ,keď ho prijímame vo sv. prijímaní, dajme mu skorý vianočný darček obnovou krstných sľubov, dôverujúc  ani nie tak svojej vlastnej vytrvalosti a sile pri plnení sľubov – tá obyčajne zlyhá – ale viac v jeho silu a uistenie – tie nezlyhajú nikdy.

Izaiaš  11: 1-10. Žalmy : 72: 1-2-7-8, 12,13, 17. Rimania : 15,4-9. Matej: 3, 1-12.  

V čítaní Sv. Evanjelia podľa Lukáša, keď Ján Krstiteľ vyzýva svojich nasledovníkov k pokániu a ľútosti – oni sa ho pýtajú,  „ a čo máme robiť?“ On im odpovedá, vraviac: „ ak niekto má dva plášte, musí sa o ne podeliť s tým  kto nemá  ani jeden, a ten, kto má niečo k jedlu musí urobiť tak podobne.“

Ak sa nazdávate, že nemáte čo oľutovať, v ničom sa zmeniť, porozmyšľajte nad stratenými možnosťami, kedy ste mohli iným ľuďom pomôcť – ľuďom v núdzi, ľuďom, ktorí trpia. Ako sa dostávame hlbšie do obdobia prípravy  na Vianoce, je nádej, že si viac a viac uvedomíme potrebu pridať sviežosť vianočného príbehu do našej životnej skúsenosti.  Iba vravieť o tom  sa nikdy nevyrovná skutočnej skúsenosti.

V dnešnom čítaní  Ján Krstiteľ káže v Júdskej púšti.  Jeho posolstvo znelo takto: „Robte pokánie, lebo nebeské kráľovstvo je už blízko“. Ján krstí kajúcnikov v rieke Jordán, ale keď vidí zástupy Farizejov a  Saducejov  čo prišli sa nechať pokrstiť, vraví im – „Zástupy hadov, a kto vás varoval pred dňom odplaty čo prichádza? Ale ak ste kajúcnici, ukážte pravú ľútosť.“  Ján šľahá do Farizejov a Saducejov, pretože ich prianie byť pokrstení nevychádza zo srdca, ale je iba prispôsobivé, v zhode s dobou. Jeho kázne a asketický spôsob života priťahuje davy kajúcnikov ku krstu.  Varuje svojich nasledovníkov o „hneve čo príde“ , ak neoľutujú a nedajú sa pokrstiť. Farizeji a Saduceji ,vidiac čo sa deje, rozhodnú sa  dať radšej pokrstiť, aby unikli potenciálnej katastrofe, ktorú Ján predpovedá.

Sme vyzvaní zmeniť naše životy tak podstatne, že naša najhlbšia túžba, želanie nášho srdca, naša prednosť číslo jedna bude sledovať nášho Pána  Ježiša Krista na ceste k naplneniu. Sme vyzvaní zmeniť naše životy tak podstatne, že namiesto automatického prispôsobovania sa populárnym názorom a návodom na šťastie, budeme dôverovať sľubu života nášho Pána, a sľubuje nám ho do hojnosti. „Kajaj sa, lebo kráľovstvo nebeské je už blízko!“ (Matúš 3:2).

Adventné posolstvo nám nahovára vypnúť  TV a iné banality a povrchnosti a naprogramovať si vážny čas sebaspytovania. Adventné posolstvo nám nahovára myslieť na to, čo je naozaj dôležité,mať čas zamerať sa na zmeny, ktoré musíme urobiť.  A to platí pre všetkých rodičov,  nevynímajúc  odpor detí k niektorým jedlám  –  spoločný obed je najlepší čas začať.

Ako náboženská komunita už vieme, že sa nepotrebujeme zmeniť aby nás Boh miloval. Ba skôr, k zmene prichádza ,keď sa otvoríme aby sme prijali Jeho božskú lásku. Ježiš obetoval seba celého, svoj život, aby nás presvedčil, že nás miluje nekonečne a nepodmienečne!

V púšti  Judey, pred viac ako 2000 rokmi, Ján Krstiteľ oznamoval príchod Pána. Keď sa davy zhromaždili okolo neho aby ich pokrstil, ľudia sa ho pýtali  –  „čo máme robiť?“ Ján im presne odpovedal . Musia byť nápomocní  núdznym čo sú bez  jedla a odevu, a prestať klamať a využívať zraniteľných. Inými slovami, nestačilo iba prísť a priznať si svoje hriechy. Byť vhodne pripravený pre príchod Pána, treba byť pripravený a ochotný zmeniť sa spôsobom, ktorý obohatí  naše medziľudské vzťahy.

A  teraz sme prizvaní ku kajúcnosti a ľútosti. Sme pozvaní  k príprave pre príchod Pána Ježiša podstatnou zmenou nášho života.

Ako sa dostávame hlbšie do adventného obdobia, sme pozvaní  k sviežemu vianočnému príbehu, ktorý nám pripomína že  Božia láska a moc sú objaviteľné v  jednoduchých častiach nášho života.

Ako sa dostávame  hlbšie do adventného obdobia, čestne odpovedzme na zvuk poľnice, či sme pripravení a ochotní sa zmeniť.