Čítania:  Izaiáš 7:10-14. Žalmy 24:1-6.Rimania 1:1-7. Matúš 1:18-24

V centre všetkých aktivít čo krúžia naokolo v týchto posledných predvianočných dňoch naša Cirkev chce sa uistiť, že nezabúdame na skutočný význam týchto veľkých kresťanských sviatkov.

Vianoce sú výročím narodenia Ježiša Krista, je to deň, kedy slávime sv. omšou  Kristovo narodenie.

Pripravení  sme k vzájomnej výmene darčekov, je to čas ktorý trávime s rodinou a priateľmi – to všetko je dobrá vec, je to aj vhodný spôsob ako oslavovať. Výmena darčekov nám pripomína, že na Vianoce nám Boh dal svoj najväčší dar – naše spasenie.

Stráviť čas v kruhu rodiny nám pripomína, že výsledkom toho daru bolo naše spasenie, ktoré obsahuje naše prijatie do Božej rodiny cez milosť,  ktorú sme obdržali pri krste.

Toto je srdce Vianoc. Srdce toho o čom Vianoce vlastne sú. Nie je to však iba niečo, čo sa prihodilo len tak, z ničoho nič v minulosti.

Skrz Cirkev a sviatosti Kristus pretrváva s jeho rodinou cez celú historiu. V istom vyzname každá sv. omša je nový Betlehem, nový príchod Krista medzi nás. A každodenne obnovuje svoje pozvanie pre nás, to pozvanie, čo priniesol so sebou, keď prišiel v tú prvú vianočnú noc na zem.

Čo je to za pozvanie? Sv. Pavol ho v druhom čítaní dobre opísal. Napísal, že Kresťan je niekto, kto je „pozvaný patriť Ježišovi Kristovi“ a nazývaný zbožným. Kristus prichádza na Vianoce, ale neprichádza pasívne, prichádza nás zachrániť, volá nás vystúpiť z nášho sebeckého života do  života  ktorého centrom je on.

To je to, čo znamená patriť Ježišovi Kristovi a byť pobožným. A to je presne to, k čomu sme všetci pozývaní. Sme pozývaní  skrz našu zbožnosť poskytnúť pomoc našim blížnym. To je presne to, čo Ježiš urobil: On prejavil Božiu lásku k nám svojou službou iným a napokon absolútnou obetou svojho života pre nás. To je skutočná láska!

Takýto je Boh v ktorého veríme. Ježiš Kristus je Boh prichádzajúci k našej záchrane. Boh, ktorý nás nikdy neopustí, ktorý ochotne opustil svoj tron na nebesiach a prichádza aby trpel za nás v tomto odpadlom a hriešnom svete – to všetko len preto, že strata nášho priateľstva sa mu zdala byť neznesiteľná.

Boh je náš Otec – perfektný Otec, na ktorého sa môžeme vždy spoľahnúť. Vianoce nám to pripomínajú. Je to splnenie všetkých jeho sľubov. V tomto ročnom období by teda naše srdcia mali byť zvlášť plné vďačnosťou. A ako najlepšie vyjadriť túto vďačnosť?

Kráčaním v Ježišových šľapajách. Boh dodržal svoj sľub k nám, tak obnovme náš záväzok a dodržme svoje sľuby jemu aj my.

Tieto sľuby sme urobili pri našom krste – ak sme boli vtedy príliš mladí, urobili to za nás naši rodičia, alebo krstní rodičia. Pri našej birmovke sme si ich už slobodne a vedome obnovili.

Sľúbili sme zbaviť sa zla, hriechu a pokušení diabla. Sľúbili sme nasledovať Krista v našom každodennom živote, najmä dodržiavať dve najhlavnejšie prikázania – milovať z celého srdca svojho Boha a blížneho ako seba samého. Tiež sme sľúbili so všetkými od Boha nám danými schopnosťami podporovať poslanie Cirkvi – priniesť Kristovo učenie aj tým, ktorí ho doteraz neprijali.

V krátkosti  –  sľúbili sme vyhýbať sa zlu, konať iba dobro a budovať Cirkev.

Boh dúfa, že sa silne budeme snažiť svoje sľuby aj splniť – nielen ako povinnosť, ale že sú chodníčkom ku  skutočnému pochopeniu a ku šťastiu, k hlbšiemu priateľstvu s Kristom.

Súčasne však, Boh vie, že nám nie je možné splniť tieto sľuby ak sa spoliehame len na svoje vlastné ľudské sily. Ak však vo svojej snahe vydržíme, uisťuje nás, že naše úsilie prinesie aj ovocie. To je jeho trvalý prísľub, ktorý dnes opäť obnovuje vo sv. omši. A tak ,keď ho prijímame vo sv. prijímaní, dajme mu skorý vianočný darček obnovou krstných sľubov, dôverujúc  ani nie tak svojej vlastnej vytrvalosti a sile pri plnení sľubov – tá obyčajne zlyhá – ale viac v jeho silu a uistenie – tie nezlyhajú nikdy.