V minulom týždni preletela slovenskou Austráliou smutná zvesť, že v Sydney zomrel v nedožitých 85 rokoch slovenský umelec pán Boris Gašpar.

Každé slovenské stredisko v Austrálii má, alebo malo svojho významného predstaviteľa – v Sydney bol ním pán Boris Gašpar. Aký bol osud tohoto nášho priateľa, ktorý po skončení druhej svetovej vojny mal sotva 15 rokov , prežil kruté obdobie povojnového prenasledovania jeho rodiny a slovenského národa , ľudského utrpenia a sklamania generácie otcov – ale napriek tomu sa v diaspore vypracoval k vrcholným slovenským osobnostiam v oblasti kultúry a odbornosti?

V roku 1951 narukoval do Moravskej Ostravy k útvaru PTP. Tu mal slúžiť dovtedy kým ho „nepreškolia“. Boris vedel to, čo jeho „učitelia“ nevedeli – že sa im to nepodarí. Dostal sa na slobodu a pri Zohore neďaleko Bratislavy preplával mútnu Moravu. Ďalšia jeho púť viedla cez rakúsky Wels do Madridu, kde sa stretol so slovenskými študentami. Tu 22 ročný Boris pochopil, že sa dostal na prah staveniska svojho života, na ktorom okrem nadania bude potrebovať tiež energie minulých vekov. Zapísal sa na madridskú univerzitu „Universidad Complutense“ študovať dejiny umenia. Tu robí aj prvé pokusy v drevorezbe a pracuje v slovenskom vysielaní španielskeho rozhlasu.

Na univerzite sa spoznáva so španielskou spolužiačkou Carmen. O rok – dva sa v Madride aj zosobášili a pre svoj budúci život na zemeguli si zvolili Austráliu. Do Austrálie prišli už traja. Na lodi pri Adene sa im narodila malá Carmen.

Napriek tomu, že rok 1956 bol pre slovenskú diasporu v Austrálii priaznivý – medzi Slovákmi v  Sydney a Melbourne už po 4 roky pracoval jezuitský kňaz páter Štefan Senčík, Boris prišiel vo veľmi vhodnom čase rozvinúť svoj talent a pátrovi pomáhať svojími výtvarnými a prozaickými príspevkami na Kalendári austrálskych Slovákov na rok 1957. V novom svete na rezbárstvo zostali iba víkendy, na vážnu tvorivú umeleckú prácu nebolo kedy. Bolo treba živiť rodinu. A tak berie každú prácu a z temna ostravských baní zdoláva výšky sydnejských výškových budov a čistí na nich okná.

Boris so svojou jemnou povahou a úsporným vyjadrovaním nežil v Austrálii v ústraní. Hľadanie nových súvislostí osobných i umeleckých prinieslo ho do stredu slovenského života v Sydney. V roku 1963 v súčinnosti s ostatnými slovanskými narodnostnými skupinami v Austrálii pripravuje medzinárodný program osláv 1100 –tého príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie.

Zároveň však umelecky rastie. Pramene tvorivosti nosí so sebou. Nie sú to hodnoty, ktoré už zajtra nikto nebude potrebovať alebo prijímať. Ako hlboko veriaci kresťan – katolík pri tvorbe vychádza z tradičných biblických výjavov a z obsahu liturgickej sféry. Sú to pre neho ťažiskové témy a v tvorivom oblúku roiov 1963 – 1980 vrýva do vzácneho dreva posolstvo a múdrosť Bibie v podobe Krista, Sv. Františka, Jonáša, Betlehemu a mnohé iné. Všetky tieto vážne témy znamenajú jeho výrazný vývinový a umelecký posun. Boris nemal učiteľa ani vzor. V Austrálii je v tejto oblasti tvorby určite osobitným a mimoriadnym zjavom. Táto tvorba mu poslúžila ako predpríprava na jeho celoživotné dielo o ktorom ešte v roku 1975 nevedel čo to bude a kedy ho vytvorí.

Keď v roku 1981 prišlo v Sydney, pod vedením vlasteneckého kňaza Emila. Čerňaja, ku kúpe slovenského kostola, Boris, vtedy už 52 ročný zrelý umelec bol pozvaný k vytvoreniu hlavného oltára venovaného sv. Cyrilovi a Metodovi. Po ňom nasledoval bočný oltár Panny Márie Nežnej, osem vitrážnych okien s  vyobrazeniami slovenských svätých a 14 zastavení Križovej cesty. Hoci historicko-kultúrna hodnota tohoto diela je pre Slovensko nesmierna, na Slovensku sa o ňom do roku 1989 iba šepkalo.

V roku 1968 sa slovenský jazykovedec Alexander Matuška pýtal v Slovenských pohľadoch, ako sa mohli také zázraky ako Marína a Detvan zrodiť na Slovensku v púšti toho storočia? Táto otázka provokuje k podobnej otázke. Ako sa mohol zrodiť v slovenskej diaspore v Austrálii ku koncu 20.storočia zázrak v podobe stavby dvoch oltárov v slovenskom kostole sv. Cyrila a Metoda v Sydney autorom s popretrhanými koreňami s vlasťou a bez haliera podpory od nej? Tak ako biblický kráľ Gašpar položil pred narodeného Ježiša svoje poklady, tak Boris do slovenského kostola „vložil svoje zlato“ : lásku k Slovensku a svoj talent.

Miera človeka a jeho ľudskosti je vo využití možnosti darovať sa. Boris túto možnosť na stupnici hodnôt využil do poslednej čiarky.

Po roku 1989 nastal nevídaný záujem o slovenské zahraničie a zvlášť o Austráliu . Boris bol v roku 1996 pozvaný vystavovať svoje súborné dielo na Slovensku v rámci seriálu výstav, ktorými Dom Slovákov žijúcich v zahraničí sprístupňoval slovenskej verejnosti práce slovenských umelcov žijúcich mimo Slovenska. Skromný a málovravný Boris tento nevídaný postoj komentoval takto: „ Je to pre nás ohromný pokrok, nečakali sme to a nezdá sa nám to byť ani pravda… Je to pozitívny krok. Od pohľadov na seba prichádzame k dotykom“. Výstava neskôr putovala po celom Slovensku.

Boris sa vrátil z vyhnanstva do svojho rodiska živý a preukázal čo robil po všetky tie roky okrem starostlivosti o rodinu. Utržená krivda a osud zasiali v ňom ešte aj v tomto treťom tisícročí platné memento keď vravel: „ ľudstvo sa neustále snaží aby žiadny rastlinný alebo zvierací druh nevyhynul, tak prečo by sme nemali bojovať za udržanie slovenského národa ?„

Slovenský kostol a slovenské stredisko v Sydney sú obdivuhodným prienikom slovenskej národnej tradície do Austrálie nepočetnou hrstkou ľudí v porovnaní s desaťtisícami v iných etnických skupinách. Na tejto viditeľnej a hmatateľnej konštrukcii našej kultúrej a duchovnej podstaty má náš zosnulý rodák a priateľ – slovenský umelec Boris Gašpar lví podiel.

Odpočívaj v pokoji.

autor: Ivan Hupka, odvysielané v Rádio SBS 19.06.2015
správa začína od 42: 20

Rozhovor s pánom Gašparom pre rozhlas SBS

Fotogaléria