Čítania: Skutky apoštolov: 2:1-11, Žalmy: 104: 1-24, 39-3031,34, Prví Korintania: 12:3-7, 12-13, Ján 20:19-30

V deň sviatku päťdesiateho dňa po Veľkej noci mali v Jeruzaleme neobyčajný „ohňostroj“. Všetci apoštoli a ostatní kresťania sa zhromaždili na tom istom mieste. Kde to bolo, to presne nevieme. Pravdepodobne to bolo niekde vo vnútri, alebo neďaleko jeruzalemského chrámu. Mohla to byť aj tá istá miestnosť v ktorej Ježiš s apoštolmi mal svoju poslednú večeru. Nie je to však isté.

Ako tak boli zhromaždení na jednom mieste, keď tu zrazu z oblohy zaznel zvuk prudkého vetra podobný tornádu, doprevádzaný plameňmi. Tie sa zjavili akoby z ničoho a vznášali sa vo vzduchu. Potom sa rozdelili, plávali vzduchom a zastali nad každým z nich. To však ešte nebol koniec, lebo odrazu všetci zhromaždení kresťania začali rozprávať jazykmi, ktoré predtým nepoznali.

Zídené zástupy ľudí a na oslave prítomní aj mnohí návštevníci z celého sveta, všetci počuli kresťanov vysvetlovať sv. písmo v ich vlastnom jazyku.

Bolo to skutočne dramatické a neobyčajné predstavenie.

Bolo by však mylné z tohoto usúdiť, že Duch Svätý sa vždy priblíži k nám iba týmto spôsobom. V skutočnosti je to práve naopak. Božia činnosť v našom živote je najčastejšie láskavá a zo začiatku skoro ani nepostrehnuteľná. Ako poslal Ježiš Ducha svätého svojím apoštolom po svojom vzmrtvychvstaní? Dýchal na nich nečujne a jemne.

Ako vysvetľuje Sv. Pavol konanie Svätého Ducha v Cirkvi? Ako dušu v tele  – mocnú a podstatnú, ale neviditeľnú a jemnú. Duch Svätý koná pokojne a neunáhlene.