Rozlúčili sme sa s Otcom Viktorom Števkom
Radi by sme sa poďakovali všetkým vám, milí Slováci v Sydney, ktorí ste sa prišli rozlúčiť s našim milovaným Otcom Viktorom Števkom.
Spojil nás smútok a slzy. Ale aj krásne spomienky na človeka, ktorého sme si tak veľmi vážili a milovali. A ktorý bezhranične miloval nás.
Svoje Posledné Zbohom sme mu dali básňami, jeho obľúbenými piesňami, a na Vigílnej omši v utorok večer v Lidcombe, ako aj na pohrebnej omši v stredu ráno, v kaplnke SVD v Marsfielde, odzneli aj dojímavé spomienky jeho najbližších.
A hoci bol predpovedaný dážď, na Otca Viktora sa nakoniec predsa prišlo poslednýkrát usmiať aj slniečko. V malebnom prostredí cintorína Macquarie Park Cemetery, sme ho v stredu na poludnie uložili na večný odpočinok.
Po pohrebe sme sa vrátili do SVD, kde sa konal skromný kar na otcovu počesť.
Uchovajme si v duši pamiatku na tohto síce drobného muža, ale duchovného velikána.
Nad smrťou otca Viktora (nekrológ)
Arcibiskup Karol Kmeťko kedysi povedal “Misionári sú chválou slovenského národa a katolíckej Cirkvi, lebo vo veľkej miere vykonávajú skutky milosrdenstva“.
Misionár, otec Viktor Števko, s ktorým sa dnes lúčime, prišiel k nám do Sydney v 1994 roku ako 67 ročný vyslúžilý misionár, ktorý predtým po 34 rokov vykonával tieto skutky milosrdenstva v Indonézii na ostrove Flores a potom 20 rokov medzi nami v Sydney v našom Slovenskom katolíckom kostole sv. Cyrila a Metoda.
Nevítali ho tu slávnostné fanfáry, ba istý čas mal aj ťažkosti a papierovú vojnu s emigračnými úradmi, kým sa dozvedel, že natrvalo zostáva ako náš kňaz po odchode otca Emila Čerňaja SVD na zaslúžený dôchodok. Jeho príchod ani nebol spojený s dobrodružstvom, ako to bolo s jeho predchodcami. Vkĺzol do Sydney akosi potichu a milo nám vždy všetkým padlo vypočuť si od oltára pred omšou jeho leitmotív – „Ja som Váš“.
Otec Viktor sa narodil v roku 1927 v New Yorku. Mal dvoch o 10 rokov starších bratov. Rodina sa po istom čase a ušetrení potrebnej sumy dolárov vrátila ešte pred vojnou na Slovensko. Postavili si dom a zadovážili pekné gazdovstvo. Keď po 2. Svetovej vojne prišla zmena režimu všetko stratili a ako americkí občania boli vyhostení z ČSR.
Ešte skôr však mladý Viktor, túžiaci sa stať kňazom – misionárom, vstupuje v Nitre do Misijného domu a začína v roku 1941 svoj noviciát. V roku 1950 odchádza s rodičmi späť do USA a študuje filozofiu a bohoslovectvo v Techny. Vysvätený bol 9. júna 1957. Počas nasledujúcich troch rokov pôsobil ako kňaz medzi americkými černochmi v Chicagu a nejaký čas aj ako armádny kaplán. Do misií na Flores nakoniec prichádza v roku 1960.
No, diabol urobil ešte posledný pokus otca odradiť od misií, ktoré boli už len niekoľko kilometrov vzdialené. Keď v Jakarte čakal na loď na ostrov Flores, krátil si s priateľmi čas návštevou americkej filmovej veselohry. Po vzhliadnutí filmu mu priatelia povedali, že by mal ísť k filmu pretože dobre vyzerá a je vraj stále usmiaty, veselý a vtipný, tak nech si to ešte raz premyslí. Nepremyslel si…
Tieto vlastnosti sme spozorovali na ňom aj my tu v Austrálii, keď pri predstavovaní tiež hovorieval „Ja som Števko, drievko – Ja som Váš“. Svojím prirodzeným jednaním v žartovnom tone si nás všetkých veľmi rýchlo získal. Svoje prvé verejné vystúpenie pred slovenskou verejnosťou mal na svätej omši na Slovenskom dni na Colo River v roku 1994.
Nasledovali krsty, svadby, prvé sv. prijímania, birmovky, návštevy rodín atď. A pretože ovládal niekoľko rečí, v rámci svojej spoločnosti SVD vykonával svoje kňazské povinnosti aj pre iné komunity. Môžeme si myslieť, že to jeho „Ja som váš“ platilo iba s ručením obmedzeným. Ale nie, bol pre nás k dispozícii vo dne – v noci. A to aj napriek tomu, že mal akúsi nedôveru k autám – za volant sme ho nevideli sadnúť si, ale dával prednosť volantu na veľkej kosačke a kosil trávu v stredisku SVD, kde býval.
Známa je jeho úcta k autoritám – cirkevným i svetským. Otec Viktor všade na misiách kde pracoval začínal vo veľkom štýle. Keď dostal svoju prvú faru v Orongu v strede Indonézie, tak pomocou dobrodincov z radu amerických Slovákov postavil pekný murovaný kostol, kopal studne so zdravou vodou, zaviedol elektrinu, keď od dobrodincov dostal generátor, prišla aj chladnička a elektrický sporák.
A potom bol preložený do najzápadnejšej časti Indonézie Wankunku a tam opäť začali jeho sny o murovanej fare a o generátore. Z jeho doterajšej fary sa stalo sídlo pre dekana.
Nikdy sa nesťažoval. Hľadal nové cesty ako pomôcť „svojím ľudkom“ ako ich nazýval. Keď už bol v Austrálii a vracal sa zo svojich ciest zo Slovenska či zo Spojených štátov, vždy sa u nich zastavil. Vítali ho ako kráľa.
Tento príbeh a iné jeho príbehy na misiách sú známe na celom svete. Otca Viktora popri jeho pionierskej práci totiž zaujala aj dopisovateľská činnosť s časopisom Jednota v Amerike a fotografovanie. So svojími dobrodincami zo Spojených štátov, čo prispievali a pomáhali mu v jeho plánoch na misiách, si dopisoval ešte pred tromi – štyrmi rokami. Na výročné sviatky posielal do sveta do 100 pozdravov. „Toto bolo moje zázemie, bez týchto ľudí by som nemohol dokázať to, čo sa mi podarilo uskutočniť – všade misionárčili so mnou, boli ďaleko ale stáli za mnou, tak hovorieval o svojich dobrodincoch.
Svoje kňažské úspechy mal však aj tu, medzi nami, nielen na misiách. Boli to početné krsty, svadby, prvé sv. Prijímania, birmovky. Modlitbou uviedol odhalenie pamätnej plakety otcovi Emilovi Černajovi SVD, pri 20. výročí vysviacky nášho kostola a vítal arcibiskupa J. Sokola pri jeho druhej návšteve v Sydney.
V roku 2008 bolo pamätné vystúpenie otca Viktora v našej komunitnej sále v Lidcombe pre vyše 200 mladých slovenských pútnikov účastných na Svetových Dňoch Mládeže a pre ich vedúcich – žilinského biskupa Galisa a košického eparchu vladyku Milana Chatoura. V tom čase otec Viktor, už skoro 81 ročný, bol chorý a pripútaný na lôžko v Marsfielde v dome SVD. Napriek tomu vstal, prišiel do Lidcombu, predstavil sa a jeho vlastným vtipným štýlom vyrozprával svoj príbeh v diaspore i na misiách na Florese.
Otec Viktor bol aj veľkým priateľom mladých slovenských študentov v Sydney – vyvolal svojím výstupom úsmev na tvárach mladých slovenských pútnikov a vyslúžil si veľký potlesk za svieži závan praktického náboženského a ľudského snaženia v ťažkých podmienkach misií.
Toto jeho vystúpenie malo byť už jeho posledné verejné vystúpenie, ak do toho nepočítame zopár nedieľ, kedy už bolo zjavné, že „duch ešte chce veľmi kráčať“, ale telesná schránka 81 ročného misionára, a dušpastiera už neposlúcha… Preto sa jeho predstavení po niekoľkých prípadoch drobných nehôd, ktoré nasledovali po operácii srdca rozhodli umiestniť otca Viktora do domova s celodennou opaterou.
Striedavo sme ho navštevovali s istou pravidelnosťou a opätovali sme mu jeho „Som váš“, slová ktoré nám skoro 16 rokov vravel od oltára, pripomínajúc mu tiež jeho životné výročia. Aj si zaspieval s nami, piesne vždy ľahko vychádzali z jeho pamäti a boli tam ešte 15. augusta tohto roku, na jeho 87. Jubileum.
Drahý otec Viktor,
Zem si dobre pamätá, že ste po nej chodili a v USA, Indonézii a Austrálii ste konali skutky milosrdenstva. Lebo ako hovorí básnik:
Všetko sa vrýva do pamäti zeme
A nieto miesta pre plytké
Všetko má svoju hlbku
Pretrpené a cesta sa vždy vreže až do mäsa
Zem pamätá a Bohu pripomenie
Že rachotili ponej kolesá
Otec Viktor,
Vy ste rozvírili hlbiny Južných morí v Indonézii a rozhýbali naše krehké lode kotviace pod Južným Krížom. Vaša 20 ročná misia v Austrálii bola kratšia ako tá predošlá, ale nebola plytká. Austrálska zem si ju bude pamätať. Vrezali ste svoje meno a skutky do tela cirkevnej historie oboch krajín po 54 rokov trvania vašej misie.
Zem si pamätá a my to tiež budeme pripomínať Bohu v naších modlitbách.
Odpočívajte v pokoji.
Beťárska Ruža
Ruky má zopnuté a na tvári žiar
Osvetlí cestu nám v temnotách dar
Tá vrúcna duša už víta nás z diaľ
Otcovský vánok nás do prístavu vialNepozná smutnú tvár, stále je náš
Pomáha prekonať čokoľvek máš
Tešia ho úspechy, vidí sa v nás
Žiť cnostne bez hany učí už násKristus povolal si ho už k sebe
Ocenil námahu čo v jeho mene
Veselú povahu a spanilú dušu
Tú našu slovenskú beťársku ružu
