Čítania: Druhý Samuel 12:7-10. Žalmy :32: 1-2, 5, 7, 11. Galaťania: 2:16, 19-21. Lukáš  7:36 8:3 alebo 7:36 -50   

Ježiš dovolil istej hriešnici prísť do jeho blízkosti a mať priamy kontakt s ním. Udeľuje jej odpustenie, ktorého slová bolo možné nahlas počuť.

Toto bolo neprijateľné pre Šimona – farizeja.

Predovšetkým, podľa neho, iba Boh má tu autoritu že môže odpúšťať hriechy, ( a Šimon nepovažoval Ježiša za Boha). Ba čo viac, toto stretnutie bolo príliš svetské, príliš pozemské. Šimon bol presvedčený, že Boh bol pre tieto záležitosti na ďaleko vyššej duchovnej úrovni. Ani len prorok by nebol pripustil hriešnu ženu priblížiť sa k nemu tak blízko. Tak nízko by neklesol.

Ale Ježiš je rád že prišla. Vedel, že to bolo ťažké pre ženu priznať  svoje slabosti a potreby verejne pred inými. Bolo to však pre ňu to  najlepšie čo mohla učiniť. Iba za týchto okolností bola schopná vyjadriť fyzicky a ľudský v plači svoju ľútosť za svoje hriechy a dôveru v jeho milosť. Iba za týchto okolností Ježiš mohol hlasne a neomylne vysloviť slová lásky a odpustenia.

Po tomto stretnutí, táto žena už nikdy nemohla mať pochybnosti o božom odpúšťaní. Vždy sa mohla vrátiť k tomu špecifickému momentu, v reálnom čase a priestore, ako k novému začiatku. Keby bola bývala anjelom,nebola by musela chcieť ukázať svoju lásku a pokánie plačom. Keby bola bývala anjelom, bolo by pre Boha primerané vravieť priamo k jej srdcu bez ľudského sprostredkovania ľútosti (plaču) z jej strany.

Ale ona nebola anjelom. Ani jeden z nás ním nie je. Máme tie isté potreby a žiadosti ako ona. A Boh to vie. Preto nám dal sviatosť spovede.