Bolo to na prelome  tisícročí,  26.mája 2000, keď nás opustil otec Emil  Černaj, SVD, náš kňaz v rokoch 1975 – 1995, zakladateľ a budovateľ nášho strediska. Zomrel v Spojených štátoch niekoľko dní pred druhou oslavou svojho 50. ročného výročia kňazskej vysviacky, ktorú mu pripravovali jeho duchovní bratia z SVD v Techny.

Narodil sa 1. Februára 1923 v mestečku Sv. Kríž nad Hronom. V rodisku vychodil základnú školu a roku 1935 vstúpil v  Štiavniku do Misijného domu Spoločnosti slova Božieho (SVD,  od roku 1938 to bol už Misijný dom v Nitre na Kalvárií. Po noviciáte roku 1945 maturuje. Filozofiu študuje do roku 1947 vo Vidinej pri Lučenci, odkiaľ odchádza na ďalšie štúdia do Ríma. Tu po štúdiach na Bohosloveckej fakulte benediktínskej univerzity Sv. Anzelma je vysvätený za kňaza a jeho predstavený posiela ho z Ríma priamo na misie na ostrov Flores v Indonézii.

Otec Emil už v mladom veku vo svojom  rodnom mestečku známym svojou moyzesovskou tradíciou počul hlas povolania a túžil po misiách. V tých rokoch Slovensko darovalo svetu 15 mladíkov, ktorí sa rozprchli po svetových misiach. Otec Emil dostal “umiestenku” do Wolowaru, na strednom Florese. Tu sa venoval dušpastierskej, učiteľskej a organizačnej činnosti. Výbudoval tu kostol, kaplnky, viacero škôl a verejných budov. V krízových situáciach zastupoval aj lekára a  v mnohých prípadoch aj sudcu a urovnával spory. Do vzdialenejšich osád musel ísť na koni, vždy so sviatosťami a zásobou liekov, obväzov a súpravy prvej pomoci. Pre jeho dynamickú sociálnu činnosť, organizovanie cirkevných slávností a spoločenského života domorodcov dostal prezývku “dekan” – najmä tiež pre jeho kazateľské schopnosti, lásku k svojím farníkom , pre jeho obetavosť a trpezlivosť.

Boli to klimatické podmienky tropov, čo “načali” jeho organizmus – prišla malária, srdcové komplikácie a bolestivé ochorenia klbov. Po 20 rokoch na Florese predstavení ho poslali do Chicaga, ktoré sa stalo na 5 rokov stredobodom jeho činnosti a dovoľovalo mu aj návštevy iných slovenských farností v USA.

Jeho príchodom slovenské Chicago ožilo – tu sa stretol s problémami veriacich vlastnej reči a tradície v ktorých rezonovali aj otázky spoločnej vlasti a spoločného osudu. Stal sa vyhľadávaným rečníkom na slovenských kultúrnych podujatiach a národných slávnostiach. Jeho cenné rady si tiež vážili pri zjednocovaní slovenského exilu v rámci Svetového Kongresu Slovákov.

Rok 1975 sa stal v živote slovenskej komunity v Sydney a v živote otca Emila rokom obratu. Po piatich rokoch (1970-1975) v Sydney odchádzal späť do Europy páter Ján Krasňanský SVD, ktorý zanechal za sebou myšlienku, pokus, ako vytvoriť miesto pre spoločné stretávanie, kultúrneho a náboženského charakteru v zmysle zámerov prvého slovenského kňaza v Austrálii patra. Š. Senčíka (1952 – 1956) . Na jeho miesto sa predstavení SVD v Ríme rozhodli poslať  O. Emila  Černaja . Jeho prvé slová na prvej sv. Omši v Sydney boli: “Mojím programom je Evanjelium Ježiša Krista”.

Otec Emil sa našiel v strede rozvíreného a rozdrobeného prostredia. Slovenská komunita  veriacich sa vtedy skladala z dvoch generačných prúdov. Z emigrácie povojnových utečencov z rokov 1945/48 a z roku 1968 s rôznymi názormi okrem iných aj na to  ako pokračovať v nedokončenom úsilí pátra J. Krasňanského.

S neuveriteľnou trpezlivosťou, taktom a vytrvalosťou začal uskutočňovať svoju predstavu o slovenskej komunite veriacich v diaspore. Postupne sa tak urovnali vzťahy osobné i verejno-spoločenské a to napokon vyústilo po osobných a finančných obetiach slovenských veriacich v kúpe strediska s kostolom v roku 1982. Tým sa skončilo 30 ročné putovanie sydnejských Slovákov po cudzích kostoloch a tento veľký úspech  malej etnickej skupiny Slovákov v Sydney zaznamenali v slovenskej diaspore na celom svete. Bolo to 23.marca 1982, keď v deň vysviacky a za účasti 400 veriacich ,  od oltára v slovenskom kostole sv. Cyrila a Metoda v Sydney – Lidcombe po prvý raz od otca Emila zaznelo: “ Stretli sme sa ako jedna rodina”.

Príkladný kňaz a ohnivý hlásateľ krestanskej duchovnosti medzi Slovákmi pod Južným Krížom vytvoril veľa cenných a šlachetných podujatí, ktoré sa zapísali do slovenskej historie. Vždy sme ho ako misionára obdivovali, lebo vynikal mimoriadnou horlivosťou a obetavosťou. Vždy a všade prízvukoval vernosť  Bohu vyhlasujúc, že “aj keď sa časy menia, pravda o ľudskom živote a duchu, ako sa ona zjavuje prostredníctvom kríža nezaniká nikdy a je vždy aktuálna”.

Ako hrdý rodák z Pohronia vysvetľoval : “ Pohyb slovenského človeka dejinami je úzko spojený so životom a tradíciou nášho národa. Kresťanská kultúra, zvyky rodiace sa z viery naších otcov a matiek, z nádeje a lásky k Slovensku, tvoria základ našej totožnosti. To sú duchovné slovenské korene, ktoré udržujú pri živote vnútorný oheň slovenského bytia nielen v cudzine, ale aj doma, na Slovensku. Nesmieme preto sami odrezať korene z ktorých sme vyrástli – sú našou duchovnou silou”.

V zmysle tohoto svojho presvedčenia aj odchádza v júni 1991 na Slovensko, aby sa  postavil do radu prvých výrazných emancipačných snáh slovenského národa na jubilejnom 130. výročí memorandového zhromaždenia v Martine, v rámci obnovy duchovného prehlbenia a náboženskej horlivosti robí po pohronských mestečkách evanjelizačné cesty a spolu s rodákmi zo Sv. Kríža je iniciátorom výstavby nového kostola vo svojom rodisku.

Šlachetné podujatie, ktoré je aj zaznamenané na pamätnej plakete na kostole v Sv. Kríži  nesúcej jeho meno. Bolo mu dopriate, aby vo svojom rodnom Sv. Kríži aj oslávil svoje 50-te výročie kňazskej vysviacky. Bolo to v nedeľu 14.mája v roku 2000 keď preletel oceánom gratulačný telegram aj od austrálskych Slovákov, aj keď sme vedeli, že o mesiac neskoršie už bude v Sydney, kde ho čakala v poradí už tretia oslava jeho výročia, plánovaná na 18.júna 2000. Človek mieni … Pán Boh mení. Ani Flores ani Austráliu už viac neuvidel. Zomrel ako 77 ročný. V tomto roku bol by sa dožil 90 rokov.

Všetci čo sa na otca Emila pamätáme z priebehu posledných 25 rokov uhasínajúceho druhého tisícročia, vieme, že neodišiel iba kňaz, ktorý nedeľu čo nedeľu nám slúžil sv. omšu – či to bolo v Sydney, Brisbane, Melbourne, Aledaide, či na Novom Zélande- ale že nám odišiel aj priateľ, ktorému nebola cudzia naša problematika, ktorý vedel, že žiadne národné spoločenstvo (najmä v cudzine), neprežije ak nieje založené na oddávaní sa v láske a službe iným. Bol príkladom misionárskeho vyznania: “Nič pre seba, všetko pre iných”. Ako patriot a národovec učil a rozvíjal v nás porozumenie zmyslu našej národnej existencie , hľadaniu a prejavu základného postoja bez ktorého človek žije v duchovnej prázdnote. Vedomie tejto identity aplikoval na rodiny, keď vravieval, že pevnosť každého národa závisí predovšetkým od ľudskej kvality jeho rodín. V Austrálii jeho zásluhou skončilo 30 ročné putovanie slovenských rodín po cudzích kostoloch – vybudoval s nimi slovenské stredisko so slovenským kostolom Sv. Cyrila a Metoda. Vďační sydnejskí Slováci na jeho počesť a večnú pamiatku aj pre budúce generácie odhalili mu na stene strediska z príležitosti 20. Výročia vysviacky kostola pamätnú tabulu.