Postarali sa o to naší patroni sv. Cyril a Metod. Zariadili, aby ich oslavy 1150. výročia príchodu na Slovensko – do srdca Europy a vtedajšej Veľkomoravskej ríše mali aj počas neprítomnosti nášho kňaza Otca Henry Adlera aj u nás v Sydney svoj plánovaný obsah v oslave, ich poslania v šírení viery a položení základov pre rozvoj náboženskej a sociálnej kultúry Slovanov. Read more →
Onedlho uplynie už rok, čo sa o duchovné potreby slovenských veriacich v Sydney stará otec Henry Adler, SVD. Do tejto úlohy ho menoval dp. Tim Norton. Read more →
Čítania: Zachariáš 12:10-11, Žalmy 62: 3-4, 5-6, 8-9, Galaťania 3:26-29, Lukáš 9: 18-24
V dnešnom čítaní zo Sv. Písma, Peter, hovoriac za seba a učeníkov, správne vyznáva svoju vieru v Ježiša ako dlhoočakávaného Mesiáša. Keď im však Ježiš odhalí dôsledky svojho mesiašstva, začnú váhať. Uznaníe Ježiša za Mesiáša naznačuje že učeníci sa dostali nad úroveň tých, ktorí Ježiša považovali za nič viac než proroka. Potom Ježiš pokračuje v objasňovaní dôsledkov ich vyznania: Syn človeka musí podstúpiť veľké utrpenie, zavrhnutie starejšími, hlavnými kňazmi a pisármi, byť zabitý a na tretí deň vstať z mrtvych (Lukáš 9:22).
Toto učeníci neočakávali a tak začali upúšťať od svojho predošlého názoru. Tento ústup vyznieva dramatickejšie v čítaní podľa Matúša , keď Peter zavolá Ježiša stranou a snaží sa mu vyhovoriť utrpenie a smrť, ktorú je predurčený podstúpiť. Ale verzia tohoto rozprávania podľa Sv. Lukáša sa zameriava na učeníkov ako celku, nie iba na Petra. To môže vysvetlovať prečo ono neobsahuje dialog medzi Petrom a Ježišom, potom ako Peter urobil svoje veľmi dôležité vyznanie. Viac-menej ukazuje učeníkov ako sa odťahujú od Ježiša v čase jeho zaistenia, utrpenia a smrti, čo naznačuje, že neporozumeli dôsledkom svojej viery v Ježiša ako Mesiáša.
Petra a učeníkov treba pochváliť za odvahu mať svoje vlastné presvedčenie. Ježiš naznačuje, že predpokladá u svojich nasledovníkov tiež mať svoje vlastné presvedčenie keď sa ich najskôr pýta: Čo hovoria ľudia o mne, za koho ma pokladajú? (Verš 18) a až potom im kladie najdôležitejšiu otázku:
„A čo hovoríte vy, za koho ma vy pokladáte?“ (verš 20). Učeníci sa musia dozvedieť aké názory panujú v súčasnosti . Dá sa to docieliť čítaním kníh, počúvanim rádia, sledovaním televízie a tiež na Internete. Predovšetkým však učeníci musia potom vo svetle kresťanskej viery a učenia urobiť si svoj vlastný úsudok o danom probléme.
Čo počujete od ľudí hovoriť o Ježišovi? Aký dopad to má na vašu osobnú vieru a vieru vo vašej rodine, v komunite a vo „vašom svete“.
Za koho pokladáte Ježisa vy?
Čítania: Druhý Samuel 12:7-10. Žalmy :32: 1-2, 5, 7, 11. Galaťania: 2:16, 19-21. Lukáš 7:36 8:3 alebo 7:36 -50
Ježiš dovolil istej hriešnici prísť do jeho blízkosti a mať priamy kontakt s ním. Udeľuje jej odpustenie, ktorého slová bolo možné nahlas počuť.
Toto bolo neprijateľné pre Šimona – farizeja.
Predovšetkým, podľa neho, iba Boh má tu autoritu že môže odpúšťať hriechy, ( a Šimon nepovažoval Ježiša za Boha). Ba čo viac, toto stretnutie bolo príliš svetské, príliš pozemské. Šimon bol presvedčený, že Boh bol pre tieto záležitosti na ďaleko vyššej duchovnej úrovni. Ani len prorok by nebol pripustil hriešnu ženu priblížiť sa k nemu tak blízko. Tak nízko by neklesol.
Ale Ježiš je rád že prišla. Vedel, že to bolo ťažké pre ženu priznať svoje slabosti a potreby verejne pred inými. Bolo to však pre ňu to najlepšie čo mohla učiniť. Iba za týchto okolností bola schopná vyjadriť fyzicky a ľudský v plači svoju ľútosť za svoje hriechy a dôveru v jeho milosť. Iba za týchto okolností Ježiš mohol hlasne a neomylne vysloviť slová lásky a odpustenia.
Po tomto stretnutí, táto žena už nikdy nemohla mať pochybnosti o božom odpúšťaní. Vždy sa mohla vrátiť k tomu špecifickému momentu, v reálnom čase a priestore, ako k novému začiatku. Keby bola bývala anjelom,nebola by musela chcieť ukázať svoju lásku a pokánie plačom. Keby bola bývala anjelom, bolo by pre Boha primerané vravieť priamo k jej srdcu bez ľudského sprostredkovania ľútosti (plaču) z jej strany.
Ale ona nebola anjelom. Ani jeden z nás ním nie je. Máme tie isté potreby a žiadosti ako ona. A Boh to vie. Preto nám dal sviatosť spovede.
Bolo to na prelome tisícročí, 26.mája 2000, keď nás opustil otec Emil Černaj, SVD, náš kňaz v rokoch 1975 – 1995, zakladateľ a budovateľ nášho strediska. Read more →
Čítania : Prví králi:17: 17-24, žalmy 30:2,4,5-6,11,12,13, Galaťania: 1:11-19, Lukáš 7:11-17
Poučenie zo stretnutia Ježiša a vdovy z Nain je také jednoduché, že sa môže stať, že si ho ani nepovšimneme: Boh je starostlivý . “ Neplač,” Ježiš hovorí vdove. Akoby vravel : “Nemôžem zniesť pohľad na to ako trpíš. Dovoľ, aby som ti pomohol.” Táto žena stratila muža aj jediného syna – je sama, a beznádejne sa trápi. Stretne Ježiša a on ju jednoducho nemôže nechať trpieť samu aj naďalej a urobí zázrak. Nikto ho o to nepožiadal – zakročil z vlastnej iniciatívy.
Kresťanský Boh nie je Bohom čo sa vyhýba a bočí – nestojí stranou, on veľa dbá o nás, je starostlivý – napriek naším hriechom , našej slabosti a zraniteľnosti.
Túto tému nájdeme na každej stránke Sv. Písma. Boh je starostlivý, súcití s nami, trpí s nami, dávajúc zmysel našej bolesti.
Niekedy máme pocit, že trpíme iba sami, akoby Boh o nás nedbal. Akoby niekedy Kristus bol veľmi vzdialený, pretože zázrak, na ktorý túžobne čakáme, neprichádza. Nemôžeme dopustiť, aby nás tieto pocity mýlili. Vdova, o ktorej bola reč nevedela nič o Kalvárii. Nikdy nevidela ani len kríž. Jediný spôsob ako jej Kristus mohol vyjadriť svoju sústrať bol zázrak.
My však vieme čo je Kalvária. My vieme až do akých hlbok siahalo utrpenie Boha. Vždy môžeme prísť k svätostánku kde nájdeme Eucharistiu, živú pamiatku Kalvárie – vyjavenie nezmerateľnej hlbky spolucítenia, jeho spolutrpenie s každým jedným z nás.
Naozaj, nikdy nemusíme trpieť osamote, ale ak sa aj napriek tomu tak rozhodneme, nielenže vystupňujeme svoju bolesť, ale znásobíme tým tiež aj bolest Kristovú keď nevenujeme ani len pohľad na jeho kríž.
Čítania: Genesis 14:18-20 Žalmy : 110:1,2,3,4, Prví Korinťania:11:23-26, Lukáš 9:11-17
Sv. Lukáš nám vykresľuje obraz Ježiša ako kráča prašnými cestami Palestíny hovoriac zástupom o Božom kráľovstve, liečiac tých , ktorí potrebujú byť uzdravení, ba dokonca uisťuje sa aj v tom, či majú dostatok potravy. Tento obraz nám ukazuje Ježiša ako chce byť pri nás blízko. To je hlavné posolstvo dnešného sviatku Tela a Krvi Krista.
V prvom storočí v Palestíne, Ježiš venoval celý svoj čas iným. Celý jeho život na zemi žil pre iných – pre nás. Prišiel k nám aby sa stal naším Spasiteľom a priateľom, ktorý nás nikdy nesklame. Robí všetko preto, aby sme si to uvedomili a nikdy nezabudli na to. Preto našiel spôsob ako zostať medzi nami aj po svojej smrti, zmrtvychvstaní a výstupe na nebesia .
Zostal s nami nielen v Biblii, nielen v živej Cirkvi, nielen v príkladoch svätých, ale aj oddanou a tichou prítomnosťou v chlebe a víne. On na sv. Omši je tak blízko k nám ako bol blízko k tým čo kráčali s ním po prašných cestách Palestíny. V skutočnosti on je ešte bližšie. Ti ľudia prijímali chlieb z jeho rúk, my prijímame jeho samého vo svätom prijímaní.
Čo viac mohol Ježiš urobiť, aby nám dokázal ako veľmi chce byť blízo nás, viesť nás a posilňovať nás? Ježiš, od toho dňa ako rozmnožil chlieb pre hladné zástupy, je ten istý, nezmenil sa. On sa zrazu, z ničoho nič , nestal tvrdohlavý, krutý a neodpúšťajúci . On je tak dobrý a štedrý dnes ako bol vtedy.
Ak sa Ježiš rozhodol zostať v našej blízkosti, je to preto, lebo my cítime potrebu aby bol blízo nás, medzi nami vo sviatosti svätej omše. Telom, krvou, dušou a svätosťou. Poďakujme sa mu dnes za tento veľký dar, sľúbme mu, že odteraz lepšie využijeme jeho prítomnosť – aj keď to možno bude len o trošku lepšie.
